Ultimate magazine theme for WordPress.

yoloxxx.com

55. výročí prvovýstupu na západní stěnu Velkého Rozsutce – Slovensko (Malá Fatra)

Čtvrté nejvyšší slovenské hory Malou Fatru jsem navštívil a věřím, že navštívím, ještě mnohokrát. Výstup na Veľký Rozsutec (1 609,7 m n. m.), trvale vyhrávající ankety o nejkrásnější horu Slovenska, bývá nepsanou povinností během téměř každého pobytu v těchto krásných horách, přezdívaných „Malé Roháče“.

3 770

Pro zkušenější vysokohorské turisty nepatří výstup na Veľký Rozsutec mezi náročné počiny. Stačí zvládnout několik exponovaných úseků jištěných řetězy a pokud možno netrpět závratí. Totéž se však zdaleka nedá říct o 160 metrů vysoké kolmé západní stěně.

Mohutná západní stěna V. Rozsutce z vesničky Štefanová. Foto: R. David

V roce 1967 byl Veľký Rozsutec a široké okolí vyhlášen národní přírodní památkou Rozsutce a od té doby je hora přístupná pouze po červené turistické značce. Tím pádem také horolezectví v této oblasti dostalo „červenou“. V období od 1. 3. do 15. 6., je z důvodu ochrany přírody výstupová trasa uzavřena.

O zdolání mohutné západní stěny se horolezci (nejčastěji členové Horské služby vedené Jozefem Gargulákem) marně pokoušeli od konce druhé světové války. Úspěšný prvovýstup se povedl teprve dvojici horolezců Jánu Bankovi a Milanu Zubáckymu po 18 hodinovém „zápasu“ ve dnech 12. až 13. září 1965.

Třetím členem výpravy byl jeden z nejlepších československých a slovenských horolezců Vladimír Tatarka (Zahynul nečekaně vypadnutím z vrcholové stěny při výstupu na štít Gánok ve Vysokých Tatrách, 17. 8. 2001.), který však svůj prvovýstup obětoval z důvodu dopravení výstroje pro bivakování dvojici kolegů ve stěně.

Popis prvovýstupu na západní stěnu Velkého Rozsutce přinesl časopis Krásy Slovenska v čísle 4 z roku 1966. Autorem textu, který přetiskujeme, je účastník úspěšné výpravy Ján Banko (Zemřel 23. 5. 2018 po dlouhé nemoci ve věku 81 let.).

Radek DAVID

Přepis článku z roku 1966

Prvovýstup: Západná stena Rozsutca

Rozsutec, impozantná skalná bašta v Malej Fatre, vypína sa nad rázovitou dedinkou Štefanová do výšky 1606 m. Turistov oddávna láka pokochať sa pohľadom z vrcholu na šírošíry kraj, horolezcov zas svojimi skalnými stenami. Áno, Rozsutec poskytuje možnosti cvičného lezenia vo vápenci rozličnej klasifikácie. Snom každého horolezca však bola jeho mohutná západná stena, ktorá dosiaľ odolala všetkým náporom.

Článek v časopisu Krásy Slovenska z roku 1966.

Taký sen, zmocniť sa krásy krajiny a štítu exponovanou horolezeckou cestou, premohol aj myseľ nášho priateľa Milana. Keď sa s ním zdôveril Vladovi a mne, nadchli sme sa myšlienkou dobyť ako prví túto chladnú skalnú stenu.

Jednu augustovú nedeľu r. 1965 prišli sme na štefanovskú chatu, aby sme urobili prieskum a obhliadku západnej steny. Vyliezli sme na Benku, krásny skalný útvar v skalnom mestečku Rozsutca, a ďalekohľadom sme našli sľubnú výstupovú trasu.

Definitívny termín výstupu sme určili na 11. 9. 1965. Deň predtým sme si vyniesli materiál pod stenu. No ráno nás privítalo prudkým lejakom.

Nedeľa akoby sa chcela ospravedlniť za škaredé počasie, ukázala sa v skvostnom nedeľnom šate. No stena bola ešte priveľmi mokrá, nedávala priveľké nádeje na úspech. Aj laná boli priťažké.

Prvú dĺžku nastúpil Vlado asi 50m od komína, ktorý pretína ľavú časť steny a poskytuje za sucha pekné lezenie. Hneď od začiatku bolo jasné, že to nebude ľahká záležitosť, hoci sme mali za sebou dobrú prípravu.

Vlado postupoval veľmi pomaly a obozretne po rozsypanej stienke, porastenej trávami. Asi 40 m, klasicky, prakticky bez možnosti istenia. Neobyčajne ťažko sa dostal na priestranný balkónik, kde boli dobré možnosti istenia. Tu objavil skoby z predošlých pokusov. Škára pred nami, ktorá sa ukazovala nad balkónikom, bola kľúčovým miestom výstupu.

Pohled na vesničku Štefanová a Veľký Rozsutec se západní stěnou z luk na svahu hory Boboty. Foto: R. David, PSS

Je dlhá 40 m, vedie depresiou steny. V prvej polovici je zarastená trávou a trikrát prechádza do nepríjemného previsu. To je pravá cesta pre drevené kliny a umelé stupy. Steny okolo škáry sú absolútne kompaktné a bez možnosti skobovania.

Nastupujem do škáry. Drevené kliny veľmi nedržia v hladkom, mokrom vápenci, rád by som zatĺkol solídnu skobu. Dolnú časť škáry treba čistiť od trávy, sem – tam letí niečo aj dolu a počuť pochvalu o výhodách prilby. Postup trvá večnosť. Iba po centimetroch ukrajujem zo škáry. Vladovi a Milanovi tŕpnu ruky od istenia dvojitého lana. Asi 5 m od konca škáry traverzujem 2 m vpravo a tu zatlčiem prvú dobrú skobu.

Tri alebo štyri metre vyššie a stojím na veľkej polici s výbornými možnosťami istenia. Keď Milan priliezol na policu, krátky jesenný deň sa už chýlil ku koncu. Rozhodli sme sa na polici bivakovať. Pretože Vlado bol najnižšie, vzdal sa výstupu a obetavo zlanoval, aby nám priniesol nutný výstroj pre bivak, s ktorým sme nerátali.

Veľký Rosutec z rozcestí Chrbát Stohu. Foto: R. David

Asi o polnoci sa pomaly približovalo svetielko popod svahy Rozsutca. Vlado priniesol výstroj. Nemusel nás priveľa budiť v tom veľkom chlade. Rýchlo sme si vytiahli potrebný výstroj a ďalšia časť noci vo vzdušnej posteli bola už príjemnejšia.

Raný prenikavý chlad nás duril do práce. Pojedli sme a hneď sme sa naviazali na lano. Ako prvý nastúpil Milan v pravej časti police do 15 metrovej previsnutej steny, ktorá sa na prvý pohľad zdala nezleziteľná. Po úmornom hľadaní miniatúrnych škárok pomaly sa dostával hore, no na posledných metroch vyhlásil, že už nemá kde zatĺcť skobu.

Dosť prácne si vymieňame posty, aby som ešte raz skúsil šťastie. Po krajne ťažkom traverze doľava k viditeľnej kosodrevine podarilo sa mi prekonať stienku. Doberám Milana na veľmi labilnom stanovišti a s malými možnosťami istenia. Ďalšia dĺžka patrí Milanovi.

Skalní „město“ nad západní stěnou V. Rozsutce. Pohled z vrcholu hory. Foto: R. David

Preberá vedenie a klasicky, bez možnosti skobovania lezie veľmi rozbitou stienkou. Vzrušene ho pozorujem ako postupuje istými, mačacími pohybmi po zosuve trávnatého povrchu, až pokiaľ nedosiahne hornú časť steny a nezačujem onen lahodný zvuk dobre zatlačenej skoby.

Tu sa končia aj naše ťažkosti. Ďalej postupujeme traverzom po trávach, asi 20m vpravo ku trom komínikom. Vystupujeme stredným, v polovici prekročenie na pravé rebierko a potom do sedielka, kde je dobré istenie a skalné ihly. Tu nás čaká Vlado, ktorý sem zlanoval zhora, a gratuluje nám k prvému priestupu západnou stenou Rozsutca.

Potom spolu postupujeme sutinovým žľabom asi 50 m ku skalnej stienke, od nej vpravo po strmých kosodrevinách na vrcholové lúky. Šťastní, mocne si potriasame pravicami a ďakujeme si za priateľstvo.

(12. – 13.9.1965, západná stena Rozsutca, Ján Banko a Milan Zubácky. Cestu sme nazvali Bivaková cesta. Je veľmi exponovaná, miestami nebezpečná. Čas výstupu 18 hodín. Klasifikácia VI.)

Ján BANKO

Zanechte komentář

Vaše mailová adresa nebude zobrazena.

xxx porn